Nie len pri deťoch so špeciálnymi potrebami pozorujeme a zažívame podráždenosť, nepozornosť, výbuchy hnevu a iné. Áno môžeme si prečítať veľa rozmanitých a múdrych kníh, alebo vypočuť rôzne podcasty na túto tému. Presne toto robia maminky z veľkej lásky, ktoré chcú pre svoje deti len to najlepšie. Dovolím si tvrdiť, že všetko je písané, tvorené, počúvané a čítané s láskou a s čo najväčšou snahou pomôcť iným a aj sebe. Vo všetkom cítiť lásku a to je krásne. Najťažšie je však na tom celom nájsť pre zúfalú maminu, ktorá už nevie ako ďalej tú správnu cestu z toľkých možností. Ono sa totiž môže stať, že v množstve tých informácií sa dokážeme do toho tak zamotať, že v súžití s malým členom v rodine vidíme jednu veľkú vedu, ktorá sa ani nedá zvládnuť a nakoniec, aj keď tak veľmi chceme, namiesto rešpektujúcej a kľudnej situácie sa vie zrodiť veľa kriku, plaču, hnevu, atď.
Častokrát sa stáva, že rodičia len zúfalo stoja a hľadia na svoje 2 – 3 ročné dieťa, ktoré je v stave hnevu, kriku, kopania, hryzenia, či už samého seba, alebo aj ostatných. Prečo sa toto deje? Ako je možné, že v takom malom stvorení sa utvára toľko hnevu a frustrácie? Samozrejme na túto tému sa musíme pozerať holisticky. Je veľa dostupnej literatúry a smerov, ktoré tvrdia, že podstatný je už moment splodenia dieťaťa, kedy a ako a za akých podmienok. A tak ďalej čo všetko sa dialo počas celého tehotenstva, pôrodu a iné. Áno, toto sú faktory ovplyvňujúce vývin dieťaťa.
Avšak my dnes, v momente kedy sa už deje to čo sa deje, nemôžme zúfať z minulosti a neriešiť prítomnosť. My potrebuje konať tu a teraz.
Dieťa potrebuje štruktúru, režim a hranice. Dieťa potrebuje cítiť Vašu prevahu. Takú zdravú prevahu, kedy vie, že ono samo nemusí vyriešiť svoj problém, ale má pritom Vašu podporu. A to teraz nemyslím, že za neho budete upratovať. Ale, že vy mu určíte čas a priestor na upratovanie. To neznamená, že vy ho budete kŕmiť, ale že vy mu dáte priestor a čas na to, aby sa najedlo samo.
To neznamená, že vy sa budete učiť všetko za dieťa. To znamená, že mu dáte vy priestor a čas, aby sa učilo a spoznávalo svet, v ktorom je ono hlavnou a autonómnou bytosťou, bez toho, aby si to muselo samo dokazovať krikom. A takáto prevaha rodiča, ale aj pedagóga, či terapeuta sa dá robiť rešpektujúco a s láskou. Aj režim a štruktúra, ktoré síce neznejú zrovna prívetivo sa, ale dajú vytvoriť s láskou a s rešpektom.
PaedDr. Barbora Stračárová
